Marek Benikovský pred rokmi v Liptovskom Mikuláši založil pražiareň kávy Aurelica. V tomto meste prevádzkuje aj dve kaviarne a medzi ľuďmi sa teší značnej obľube, no napriek tomu sa z dennodenného diania rozhodol stiahnuť. Môže za to vyhorenie, ktorého príznaky začal pociťovať už pred tridsiatkou. Má len 29. Nečakal na najhoršie a rozhodol sa konať.
Téma duševného zdravia je mnohokrát zaznávaná a neprikladá sa jej taký význam, aký by si zaslúžila. Aj preto je Marekov príbeh zaujímavý, dôležitý a rovnako tak inšpiratívny. My v Blogu o káve sme sa rozhodli priblížiť vám ho.
Kedy a kvôli čomu si začal pociťovať príznaky nepohody?
„Musím férovo priznať, že nie som až taký odolný, ako som si myslel. Moje nastavenie mysle bolo vždy skôr pozitívne, ale doba covidu a s ňou spojená neistota, veľká zodpovednosť za udržanie pracovných miest, neúspešný pokus o presun výrobnej časti, vojnový stav na Ukrajine a v neposlednom rade rodinné problémy, na mňa poriadne doľahli. V podstate som stratil motiváciu. Bežné fungovanie ma odrazu stálo veľa energie. Stále som si myslel, že to všetko zvládnem, ale nezvládol som. Musím chlapsky priznať, že som vyhľadal terapeutickú pomoc.“
Kedy prišiel okamih, keď si si uvedomil, že to treba nejako riešiť?
„Keď som hľadal motiváciu vstať z postele. Sám seba som sa pýtal, že prečo vlastne by som mal vstať? Načo budem niečo robiť, keď je všetko také negatívne? Bolo to nesmierne náročné obdobie a dokonca som už ani našim skvelým zákazníkom nevedel uveriteľne povedať, že sa mám fajn. Nešlo to.“
Aurelica je pritom podnik plný optimizmu, ktorý majú ľudia radi. Cítiť to z každej vašej komunikácie a aj vaše sociálne siete sú plné chvály a radosti.
„Je to tak. Aurelica bola vždy pozitívny podnik a úmyselne sme ho takto budovali. Ľuďom sme chceli zlepšovať život a chvíle, ktoré u nás trávili, sme sa im snažili čo najviac spríjemniť. S tým, ako som sa cítil ja, to odrazu začalo byť vo veľkom kontraste. Samozrejme ma to trápilo a dokonca som si nad tým všetkým neraz aj poplakal.“
Kedy to dospelo k rozhodnutiu vyhľadať terapeutickú pomoc?
„V podstate som na to dostal odporúčanie a vec potom nabrala rýchly spád. Uvedomil som si, že potrebujem rýchle a razantné rozhodnutie. Oznámil som to kolegom a všetci pre situáciu ukázali veľké pochopenie. S rovnakým pochopením som sa stretol aj u rodiny. Dnes viem, že to bolo najlepšie rozhodnutie, ktoré som mohol spraviť pre seba, pre kolegov a pre obe naše prevádzky.“
Ako na tvoj stav prevádzky doplácali?
„Tak, že som sa stal brzdou celej našej firmy. Počúvalo sa mi to veľmi ťažko, ale bolo to tak. Kolegovia prichádzali so skvelými nápadmi, no ja som nemal žiadnu energiu na to, aby som ich pretavil do reality.“
Čo konkrétne si urobil? Akú pomoc si vyhľadal?
„Mal som na výber vybrať si psychológa, avšak narazil som na problém. Buď nemali voľné termíny alebo ma poznali, čo by nebolo profesijne správne. Rozhodol som sa teda pre intenzívny terapeutický pobyt, v rámci ktorého som za dva týždne absolvoval okolo 40 hodín terapií a seminárov. Odborníci sa v rámci nich snažili preprogramovať moje nastavenie.“
Po akej dobe si spozoroval náznaky zlepšenia?
„Paradoxne veľmi rýchlo. Najväčšia úľava prišla hneď vo chvíli, ako som zaplatil faktúru. Presnú sumu nepoviem, ale pokojne som za to mohol byť mesiac v rezorte s drinkom v ruke. Bolo to zvláštne, ale moje telo zaplavili endorfíny a moja hlava mi dala takto svojsky najavo svoju vďačnosť. Teda to, že som si spomenul aj na seba.“
Dostal si odporučenie, čo všetko máš vo svojom živote zmeniť? A čo všetko to je?
„Tých vecí bolo enormné množstvo a priamo na seba nadväzovali. Išlo o kvalitu spánku, pravidelné stravovanie i o pitný režim. Tieto veci priamo ovplyvňujú našu pohodu, veď je to spodný riadok v Maslowovej pyramíde potrieb. Išlo aj o to, v akých sociálnych rolách vystupujem i ako sa dlhodobo pokúšam vyhovieť čo najväčšiemu počtu ľudí okolo seba. Pomohli mi správne nastaviť rebríček priorít i hodnôt a riadiť sa tým. Všetko mi veľmi logicky vysvetlili a každým dňom s pravidelnou stravou a kvalitným spánkom som začal cítiť, ako sa opäť nachádzam.“
Viem, že po návrate z pobytu si sa už do Aureliky nevrátil v takom rozsahu, ako predtým.
„Veru nevrátil. Môj život sa v tomto smere rapídne zmenil. Kolega Adam, ktorý je u nás už tri a pol roka a v Aurelike pozná každú jednu špárku, prevzal zodpovednosť za tvorbu nápojového portfólia, logistiky a iných vecí, za ktoré som bol zodpovedný ja. Siska zasa vzala moje dva dni za kávovarom a venuje sa aj nášmu eshopu. Súčasne prichádza s nápadmi, ako potešiť zákazníkov a podľa mňa sa majú na čo tešiť. Mne toto všetko z pliec vzalo veľké bremeno.“
Čomu sa aktuálne venuješ a budeš venovať?
„Ostalo na mne plánovanie, správa sociálnych sietí a jednanie s obchodnými partnermi. Pri stúpajúcom objeme praženia je sťahovanie výrobnej časti do väčších priestorov nevyhnutné a riešim teda aj to. Okrem toho sa mi pravdepodobne objaví voľný čas na to, aby som sa vedel zúčastniť školení praženia kávy v zahraničí, prípadne pre tento účel dotiahnuť niekoho priamo k nám a koncentrovať sa na zvyšovanie kvality. Budem sa venovať nápadom, na ktoré som po starom už nemal energiu a rovnako tak sa budem venovať rozvoju veľkoobchodných spoluprác. Nuž a samozrejme sa budem starať aj o výber káv do portfólia, o cuppingy a o školenia.“
Nie je ti ľúto, že sa možno vytratíš z dennodenného života kaviarne?
„Je mi to extrémne ľúto. Posledných osem rokov som strávil za kávovarom, spoznával som zákazníkov a viedol som s nimi small-talky. Človek to nevie len tak zhodiť za hlavu. Pre môj zdravotný stav je to však nevyhnutné. Napokon som hrdý na to, že tu máme kolegov, ktorí majú chuť a energiu robiť zmeny, inovovať a potiahnuť to za mňa, keď som ja nechcene vyskočil z rozbehnutého vlaku.“
