Nazdar kávoši!
Spomínam si na to, keď som ešte ako blonďavé chlapča niekedy v 90. rokoch minulého storočia sedel v školskej lavici a pilne študoval. Učiteľka ma oslovila so slovami: „Pán BOK, nože nám povedzte, čo také napísal Honoré de Balzac?“ V tej chvíli som vedel, že je zle. Opatrne som sa postavil a cítil som, ako sa na mňa lepia oči celej triedy. Všetkým sa uľavilo, že voľba nepadla na nich a užívali si to. Na moju tvár podchvíľou vstupovala červeň a bezmocne som zahlásil: „Neviem.“
Aspoň toho Otca Goriota som zo seba vysŕkať veru mohol, ale nie o tom som chcel. Vedeli ste, drahí bratia a sestry, že Honoré de Balzac bol jedným z najväčších kávičkárov, akých ľudstvo poznalo? Totálny kávopič. Legenda hovorí, že denne vypil až 50 šálok kávy!
Horšie je, že je to len legenda a ťažko ju dokázať. Síce o tom „vygooglite“ asi tak trilión článkov, no kto vie, či sú založené na pravde. Balzac v jednom zo svojich diel prezradil, že chodieva spať už o šiestej či siedmej večer a vstáva o jednej ráno. Do ôsmej potom pracuje, následne si hodinu a pol pospí a pracuje do štvrtej popoludní. Po odbití tejto hodiny má vyhradený čas na hostí, okúpe sa a po večeri si líha spať.
Ako bystrý matematik som si vyrátal, že spať musel okolo osem hodín denne, takže počas zvyšných šestnástich hodín by mal stihnúť 50 káv. Viac, ako tri na hodinu. Každých devätnásť minút jedna. Dalo by sa, ale neznie to príliš reálne. Iba ak by bola pravda to, čo píšu iné zdroje: v čase jeho pôsobenia sa pili hlavne veľmi malé kávičky, tzv. demitasse. Tie mohli mať len 60 mililitrov, takže o niečo viac, ako poldecák. Ale dajte ich 50 a máte tri litre!
Nedá sa predpokladať, že by ctený Honoré na dennej báze zvládal také množstvo, ale v jeho zápiskoch sa nájde mnoho rôznych vyjadrení. Niektoré potvrdzujú, že s kávou to skutočne preháňal. V diele, ktoré Angličania prekladajú ako „The Pleasures and Pains of Coffee“ (Pôžitky a utrpenia pitia kávy), Balzac priznal, že raz na svoje kávičkovanie takmer doplatil.
Vysvetľoval spôsoby, ako pripraviť čo možno najsilnejšiu kávu, ale keď to s množstvom prehnal, bolo zle. Svoje pocity opisoval nasledovne: „…upadnete do fázy strašného potenia, budete trpieť nervovou slabosťou, prejdete okamihmi vážnych driemot. Neviem, čo by sa stalo, ak by som v tom pokračoval. Zdravý rozum mi poradil, aby som v tej chvíli skončil. Tušil som, že inak bude mojim osudom okamžitá smrť.“
Honoré de Balzac bol celkovo zvláštny človek. Písal iba pre zárobok, čo vtedy vôbec nebolo bežné, tvoril v noci, viackrát sa pokúsil o samovraždu. Väčšina jeho diela sa pokladala za „nemravné čítanie“, no veľa sa toho nezachovalo. Písal tzv. „čierne romány“, ktoré neskôr sám zavrhol.
V každom prípade fajn, že sa zachovala aspoň legenda o káve, aj keď ja jej reálnosť overovať radšej nebudem. Svoju obľúbenú Caféziu si vychutnávam len v striedmej miere, ale môžem vám povedať, že píše sa mi pri nej veru dobre. Miestami mám pocit, že ešte aj Honorého by som prepísal.
Váš BOK.
PS: Keď je káva dobrá, tak je káva dobrá.
