Antonio sa neskoro večer vracia domov z práce. Tak, ako každý deň. Vystúpi z autobusu a k ošarpanému domu, v ktorom býva, to má ešte asi 300 metrov. Prší. Na rozbitej ceste obchádza mláky a prekračuje blatné úseky. Cestu mu ako-tak vytyčuje svetlo z lampy na konci ulice, ktorá má zenit svojej životnosti dávno za sebou.
Blíži sa domov, ale neteší sa. Vie, čo ho tam bude čakať. Smutné pohľady detí, ktoré túžobne očakávajú aspoň malý darček, sladkosť, oblečenie. Antonio si však nič také nemôže dovoliť a dennodenne ho to zožiera. Vnútorne ho to ničí a stráca chuť do života.
A takýchto Antoniov sú tisíce…
Možno si poviete, že „vďaka za dojímavý vymyslený príbeh“, ale nie je to tak. Vec je o to smutnejšia, že toto je realita. Takto žije veľká časť pestovateľov kávy, pretože cena našej obľúbenej komodity klesla na historické minimá a drží sa na nich už dlho. Týka sa to Hondurasu, Guatemaly, Peru, Ugandy, Kolumbie a mnohých ďalších štátov.
Aj preto sa Antonio so svojimi kamarátmi vybral protestovať pred Starbucks nachádzajúci sa v centre kolumbijského hlavného mesta Bogoty. Nemôže uveriť tomu, že za jedno latté tam človek zaplatí aj šesť dolárov. A on nemá čo vložiť do úst.
Výkupná cena kávy za posledných päť rokov klesla na polovicu; veľkí obchodníci sa topia v peniazoch, farmári krachujú. Na situácii sa v poslednej dobe nič nemení, možno sa len mierne zhoršuje. Kde je spravodlivosť?
„Oblečenie nám musia kupovať príbuzní…“
„Sme na tom tak zle, že oblečenie nám už musia kupovať príbuzní,“ povedal Henry Calvo, ktorý na námestí v Bogote kričal do megafónu. „Mám tri hektáre kávy, ale už nemám peniaze ani na to, aby som sa dokázal ošatiť.“
Farmári prišli s pomerne radikálnym návrhom. Chcú sa spojiť a vytvoriť kartel, vďaka ktorému budú môcť limitovať množstvo predanej kávy. Keď ho obmedzia, cena by mohla stúpnuť a ak by sa ju takto naučili ovládať, mali by vyhrané. Vraj chcú niečo podobné, ako OPEC, ktorý kontroluje svetové dodávky ropy. Avšak to je skôr len zbožné prianie ako realita.
Skutočnosť je však taká, že takto to ďalej nepôjde. Arabica sa v roku 2014 predávala v New Yorku za 2,40 dolára za libru (0,45 kg, pozn. autora), no dnes je to len jeden dolár. Nuž a konkrétne v Kolumbii táto cena sotva pokryje produkčné náklady, pričom farmárom neostane vôbec nič. Sotva prežijú. Ani náhodou nedokážu investovať do údržby fariem, nie to ešte do ich modernizácie. Nemajú na vzdelanie pre svoje deti.
Riešenie s názvom FAIR TRADE?
Situácia je zapeklitá a nedá sa čakať, že veľké a silné reťazce, ktoré majú pod kontrolou značnú časť kávového trhu, by mali záujem zmeniť ju. Im totiž vyhovuje, že kávu nakúpia za mimoriadne nízku cenu a následne ju predávajú draho. Dobre zarábajú a manažéri s výkonnými riaditeľmi sa tľapkajú po pleciach. Plán splnený. Osudy farmárov nikoho nezaujímajú.
Avšak aj tak existuje riešenie. Aspoň čiastočné. Volá sa fair trade. Každý, komu aspoň trochu záleží na osude pestovateľov kávy a chcel by ich podporiť, by mal kupovať produkt s takýmto certifikátom. Ten je totiž aspoň malou zárukou toho, že k všetkým článkom dodávateľského reťazca bolo pristupované férovo, transparentne a s rešpektom.
Sme presvedčení o tom, že fair trade je cesta. Vyasfaltovaná, upravená, dostatočne vysvietená. Taká, po ktorej by sa Antonio z práce vracal s úsmevom.
