Casa del Caffé je rodinná pražiareň kávy s viac ako dvadsaťročnou históriou. Všetko to začal najstarší z rodiny Michal Šturc, pričom dnes už Casa del Caffé vedú jeho synovia Marcel a Mário, ale naplno zaberajú aj vnučky Karin a Katarína či Katarínin priateľ Andrej. Každý má svoje úlohy, ktorým sa venuje.
Pri Casa del Caffé mi nedá nespomenúť jednu vec: keď Blog o káve pred niekoľkými rokmi nikoho nezaujímal, táto značka sa nám neotočila chrbtom. Začala nám posielať kávy, vďaka ktorým sme sa mohli učiť a vďaka ktorým sme mohli napredovať. Michal Šturc nám navyše poskytol viacero rozhovorov, ktoré boli pri vytváraní čitateľskej základne veľmi nápomocné. Napríklad ten, že „Instantná káva nie je káva, zakázal by som ju predávať„, je doslova legendárny. Takže diki.
Teraz som Casa del Caffé neoslovil so záujmom o podobnú spoluprácu, ako sme mali kedysi, ale so žiadosťou o rozhovor. Ozval som sa Karin a zaujímal som sa o jej osobný pohľad na firmu. Ako vníma začiatky Casa del Caffé a ako sa jej vyrastalo v kávovom prostredí? Bola jej cesta automaticky predurčená? A samozrejme som sa opýtal aj na to, či táto pražiareň plánuje ostať dlhodobo verná espressu alebo uvažuje aj nad svetlejšími praženiami.
Začal to dedko cestovateľ
„Celý náš kávový príbeh začal dedko, ktorý túžil cestovať. Jedného dňa predal chatu a pozemky a vybral sa do sveta. Chodieval do rôznych krajín, v podstate na klasické výlety,“ povedala Karin Šturcová v rozhovore pre Blog o káve. „V rámci jedného z takýchto výletov navštívil aj kávovníkovú farmu a zaujalo ho to. Tak začal navštevovať ďalšie a ďalšie, až si poprezeral farmy po celom svete, dokonca vo vyše 50 krajinách. No a niekedy medzi tým o všetkom rozpovedal svojim synom Marcelovi a Máriovi, ktorých to zjavne tiež zaujalo.“
Tí preto začali s kávou podnikať ešte v roku 1998. „Ale to mali len kanceláriu: bola v nej stolička a vo vitríne tri kávostroje. Neskôr mali pojazdný vozík v Poluse a v roku 2000 už všetko rozbehli vo veľkom. Kávu však spočiatku nepražili sami, našli si na to veľmi dobrého pražiara vo Viedni. Neskôr ho vymenili za iného človeka vo Viedni, zhodou okolnosti Slováka, ale potom, keď prišiel covid, tak všetko presťahovali do Bratislavy. Dnes už na našej Gizke (pražička Giesen W15) pražíme všetko vo vlastnej réžii, stará sa o to Andrej s mojim otcom Marcelom.“
Karin káva najskôr smrdela
Zaujímalo ma, či človek vyrastajúci v stopercentne kávovom prostredí vôbec má šancu ubrať sa inou cestou. „Podľa mňa má,“ odvetila Karin. „Ja som napríklad od malička chcela byť právnička a káva, ktorá bola u nás všade, mi dlho smrdela. Keď som sadla do auta, v ktorom bolo samozrejme cítiť kávu, nebolo mi z toho dobre. Dlho som ju dokonca ani nepila, až som sa k nej dostala paradoxne zvláštnou cestou – cez nesku. Tú som však nikdy nepila pri rodičoch, len s kamarátkami, prípadne keď sme išli na výlet s partiou.”
„Všetko sa to zmenilo až vo chvíli, keď som nastúpila na brigádu k nám do predajne v Auparku. Tam som pocítila, že ma to vlastne fakt baví. Bavil ma jednak kontakt so zákazníkmi a veľmi ma tešilo, keď niekto prišiel a pochválil našu kávu. Pohltilo ma to, doslova ma to vtiahlo do sveta kávy. Začala som sa vzdelávať, o káve som veľa čítala a otca, strýka či dedka som sa vypytovala na všetko možné. Raz som si povedala, že ochutnám všetky kávy, ktoré máme. V hlave som si ich pre seba hodnotila a rozdeľovala, čo mi chutí a čo nechutí. Zaujímavé, že predtým mi chutili skôr horkejšie kávy, ale dnes mám rada acidnejšie,“ skonštatovala najmladšia z rodiny.
Dobré kávostroje
Mnoho z nás má spomienky na detstvo spojené s kávou. Rodičia alebo starí rodičia pili zväčša zalievanú kávu, prípadne si ju pripravovali cez koťogo, teda moka kanvičku. Aké to bolo v kávovej rodine Casa del Caffé?
„Pamätám si, že v našej rodine sme vždy mali dobré kávostroje. Nejakým spôsobom som teda s nimi vyrastala. Ráno som sa zobudila, utekala som na balkón a rodičia, ktorí tam sedeli, mali za sebou už tri alebo štyri espressá. Toto vlastne platí doteraz: ranná kávička je doslova ich rituál. Teda kvalitne pripravená kávička.“
Karin mi vzápätí prezradila, že rodičia ju napriek svojej láske ku káve do ničoho netlačili. „A to sa mi veľmi rátalo. Rodičia a ani nikto z rodiny na nás nevyvíjal tlak, že by sme niečo museli. Poznám aj ľudí, ktorí sa narodili do určitého prostredia a cítili ten tlak, že musia. U mňa všetko, čo sa týka kávy, prepuklo samo od seba a chytilo ma to za srdce.“
Dievča pre všetko
Mladá Bratislavčanka dnes učí aj v škôlke, lebo práca s deťmi ju veľmi baví, avšak na prvom mieste je káva. V pražiarni Casa del Caffé i v predajni na Dunajskej ulici má veľa rôznych úloh.
„Volajú ma dievča pre všetko,“ povedala. „Primárne sa venujem marketingu, komunikujem s partnermi a v pražiarni občas pražím spolu s otcom. Zväčša praží otec s Andrejom, a keď je to tak, tak ja kávu balím, takže všetko prechádza cezo mňa. Zákazníci ma môžu stretnúť aj v našej predajni. No a okrem toho vlastne aj upratujem a robím všetko ostatné, čo je potrebné. Keď mám náhodou voľno, tak idem vždy do predajne, takže napokon vlastne žiadne voľno nemám.“
Pražiareň orientovaná na espresso
Pamätám si, že od Casa del Caffé sme v minulosti mali hlavne tmavšie pražené kávy vhodné na old school espresso. Na prelome minulého a tohto roku som však z tejto pražiarne ochutnal aj svetlo praženú kávu a bola veľmi dobrá. Gro zákazníkov si však žiada tmavšie roasty.
„Áno, je to tak. Orientujeme sa na espresso, ale určite nie na prepálené kávy. Snažíme sa hľadať optimálny balans. Predávame hlavne výbavu na espresso, takže tomu prispôsobujeme aj kávu – ale mnoho ľudí si ju pripravuje aj na alternatívne spôsoby. Postupne chceme ísť aj do väčšieho množstva light roastov a pokus z tejto oblasti zožal úspech aj u starších zákazníkov. Predpokladám, že to nebudeme schopní robiť vo veľkom, ale určite do toho chceme ísť.“
Aj kapustnica má fanúšikov
Ešte pred niekoľkými rokmi by podobná cesta nebola prípustná, ale správanie zákazníkov sa mení. „Mám pocit, že mladých ľudí už viac ťahá k svetlému praženiu. Ktovie, možno je to tak preto, lebo pomôcky na prípravu takejto kávy sú lacnejšie ako pomôcky na prípravu kvalitného espressa. Alebo je to len hype? Neviem…“
„Otec mi pred časom vravel, že takéto kapustnice (vtipné označenie acidnejšej kávy, pozn. autora) my robiť nebudeme. Nejako som ho presvedčila, aby sme to skúsili a svetlejšie pražená káva mu zachutila. Bolo to zaujímavé, lebo o káve vedel veľa, ale voči tomuto trendu predsa len mal určitý odpor. Bariéry sa však dajú prekonať a celkovo sa ako pražiareň viac otvárame. Postupne teda pôjdeme aj do ‚kapustnice‘,“ dodala s úsmevom Karin Šturcová.
