Káva patrí medzi najatraktívnejšie komodity na svete a podľa odborných rebríčkov renomovaných publikácií je z hľadiska obchodovateľnosti na druhom mieste hneď po rope. Ale ako je možné, že producenti ropy patria medzi najbohatších a pestovatelia kávy naopak medzi najchudobnejších ľudí na tomto svete? Niečo tu zjavne nefunguje správne.
Situácii sa už venoval aj magazín Forbes, podľa ktorého je celý reťazec týkajúci sa produkcie a prepravy kávy až k finálnemu zákazníkovi nastavený nedobre. V hre je obrovské množstvo medzičlánkov a slovom „obrovské“ myslíme to, že ich je niekedy až dvadsať. Pestovateľom aj preto ostane len približne päť percent z finálnej hodnoty kávy, ktorú musíme zaplatiť v maloobchode alebo v kaviarni. Ak si teda kúpime kávu za desať eur, pestovateľovi sa ujde približne 50 centov. Nanajvýš.
Existuje niekoľko organizácií, ktoré by chceli situáciu zlepšiť. Ide im hlavne o to, aby pestovatelia a im blízke firmy, ktoré v súčasnosti bohužiaľ väčšinou ani neexistujú, prevzali pod svoje krídla hneď niekoľko krokov týkajúcich sa prvotnej fázy produkcie kávy. Okrem zberu by mohli realizovať aj praženie či balenie, nuž a následne na trh umiestňovať hotový produkt. Vo vreckách by im toho ostalo omnoho viac a v chudobných regiónoch by sa súčasne vytvorilo viac pracovných miest.
V dodávateľskom kávovom reťazci je prebytok sprostredkovateľov
„Nehovoríme len o niekoľkých sprostredkovateľoch,“ uviedla vo svojom príspevku pre Forbes autorka Anne Fieldová. „V dodávateľskom kávovom reťazci ich môže byť zapojených až dvadsať.“ Nuž a presun kávy od pestovateľovi k finálnemu zákazníkovi trvá v priemere až šesť mesiacov!
Malých pestovateľov kávy sú na celom svete státisíce. Nevypestujú jej veľa, ale pre mnohých je to jediný zdroj príjmov. Priemerný malý farmár dokáže vyprodukovať približne 500 libier (227 kilogramov) kávy ročne, pričom za libru dostanú mnohí z nich len okolo jedného amerického dolára. Finálny produkt kvalitnej kávy sa pritom často predáva aj za dvadsaťnásobok ceny.
Spoločnosti, ktoré chcú farmárom pomôcť a istým spôsobom ich zastrešiť, by z dodávateľského reťazca radi škrtli čo najviac aktérov. Základné spracovanie kávy, praženie, balenie i distribučné centrum sa vraj môžu nachádzať v bezprostrednej blízkosti malých farmárov. Takto by v zóne pestovania kávy mohol ostať až štvornásobok toho, čo doposiaľ.
Menej ako jeden dolár na deň
V tejto oblasti sa angažuje aj chlapík menom Joseph Nkandu, ktorý vyrástol v Ugande. „Sám som bol svedkom toho, ako museli moji rodičia drieť, aby z kávy niečo zarobili a následne zaplatili školu pre mojich súrodencov a pre mňa,“ povedal Nkandu, ktorého slová cituje stránka nextbillion.net. „Kávové farmárčenie dávalo mojej rodine a ostatným farmárom omnoho menej ako päť percent finálnej maloobchodnej ceny kávy. Bolo to menej ako jeden dolár na deň.“
„Keď som pokračoval v štúdiách a naučil sa viac o globálnom obchode s kávou, prišiel som na to, že káva je na svete po rope druhou najobchodovanejšou komoditou. Vyvolalo to vo mne viacero otázok: čudoval som sa hlavne tomu, ako je možné, že takáto lukratívna komodita vedie v rodinách farmárov k takému trápeniu, pričom tí, ktorí pracujú v ďalších článkoch reťazca týkajúcich sa trhu a priemyslu, sú takí bohatí…“
Medzinárodná organizácia práce (ILO) tvrdí, že v subsaharskej Afrike pracuje vyše 220 miliónov ľudí, ktorí žijú len z dvoch amerických dolárov na deň. Väčšina z nich je poľnohospodársky orientovaných a mnohí pestujú kávu. Problém je hlavne v tom, že ju „len“ pestujú a nerobia nič iné. Ak by ju triedili, pražili i balili, už by na tom boli omnoho lepšie.
Keď už farmári kávu dokonca ani nezbierajú…
„Stretol som sa s farmármi a posudzoval som ich potreby, pričom som sa ich opýtal na ceny kávy a nikto mi nevedel povedať, aké sú,“ pokračoval Nkandu. „Farmári sa vôbec nestarali o kvalitu ani produktivitu svojich operačných činností. Do ničoho neinvestovali a svoju kávu dokonca ani nekonzumovali. Ba čo viac, ani ju nezbierali a predávali ju ešte kým bola na stromoch.“
A keď sa farmári takto „zbavili“ ešte aj jedného z prvých krokov, ktorým by bol zber kávy, tak sa opäť raz pripravili o peniaze. Nkandu práve preto založil spoločnosť NUCAFE, ktorá má farmárom pomáhať, spájať ich a postarať sa o to, aby v chudobných regiónoch ostalo viac peňazí a viac ľudí si našlo prácu.
„Celý tento model je o tom, aby sme využili neskutočný ekonomický potenciál poľnohospodárskych komodít a aby sme farmárom dali šancu zbaviť sa chudoby. V celom dodávateľskom reťazci tejto komodity môžu zaujať silnejšiu pozíciu. Vďaka tomuto modelu sa zvyšujú ich príjmy, ale do celého dodávateľského reťazca vstupuje aj väčšie množstvo férovosti a spravodlivosti,“ dodal Joseph Nkandu.
Cafézia je FAIR TRADE
My by sme radi dodali, že napríklad káva Cafézia disponuje certifikátom Fair Trade. Ten je zárukou toho, že k malým pestovateľom sa pristupuje spravodlivo a solídne si zarobia. Aj preto jej cena nie je taká nízka, ako cena niektorých bežných a notoricky známych produktov. Napokon je však vždy na konečnom spotrebiteľovi, ako k tomu pristúpi a čo si kúpi.
