Exkluzívne

Prestali sme kvôli vojne kupovať kávu?

Z prostredia viacerých slovenských pražiarní kávy som dostal informáciu, že krátko po rozbehnutí „špeciálnej vojenskej operácie“ Ruska na Ukrajine zaznamenali pokles záujmu o kávu. V prvých dňoch išlo vraj až o 70-percentný pokles, postupne sa však situácia vrátila do normálu.

Preto som kávičkárom na svojom instagramovom účte @ladislavkiraly položil nasledujúcu otázku: „Stratili ste v dôsledku obáv týkajúcich sa všeobecnej geopolitickej situácie záujem o niektoré – možno luxusnejšie – tovary? Napríklad o kávu. Pribrzdila vás vojnová situácia a začali ste možno viac šetriť?“

Prišla mi približne stovka odpovedí, z ktorých som niekoľko vybral:

„Zatiaľ nie. Čítala som odporúčania, že nemáme byť depresívni. Máme si vraj dopriať. Udržiavať si svoje rituály. Snažím sa žiť normálne. Ak vieme pomôžeme. Ale nechceme sa dostať do depresie. Zbieram sily, lebo môže byť horšie. Možno príde vojna, možno globálna kríza. Človek už nemá istoty. Takže si kávu chcem vychutnať, kým je tá možnosť.“

„Práve naopak. Osobne som začala viac míňať a nepremýšľať nad každou vecou dvakrát. To všetko v dôsledku uvedomenia si, ako ľahko môžeme prísť o našu slobodu, o všetky možnosti a výhody dnešného života. Keď mi na dom spadne bomba, budú mi peniaze na účte na nič. U nás doma ide slovenská káva bez ohľadu na okolnosti. Je to základ povinného spotrebného tovaru v kuchyni.“

„U mňa skôr naopak. Asi by som v tejto chvíli nekúpil byt či auto, ale práve tovar ako káva či rum, prípadne wellness, sú pre mňa spôsob uniknutia v tom zmysle, aby som si na chvíľu doprial niečo lepšie. Prispievam aj na zbierky. To, čo sa deje, by nemalo znamenať, že teraz zo strachu prestaneme žiť.“

„Začala som vedome šetriť. Nekupujem síce lacnejšie veci, len sa viac zamýšľam nad tým, či danú vec skutočne potrebujem. Správy o zdražovaní a o vyšších hypotekárnych úrokoch nepôsobia práve optimisticky.“

„Z mojej strany sa nejedná o pocit bezprostredného ohrozenia, ale vidím na sebe, že podvedome sa nechcem púšťať do väčších investícií alebo väčších výdavkov. Keď sa napríklad v mojom prípade bavíme o kúpe auta, tak to rozhodne počkám. Pri bežných veciach, ktoré sú určené na bežnú spotrebu, rozdiely nerobím. Do tohto nákupného koša patrí aj káva. Pre každého človeka je výdavkom niečo iné. Pre niekoho je luxus kvalitná káva, pre iného 20 nehnuteľností, pre niekoho je luxus teplé jedlo. Rastúce ceny všetkého a samotná inflácia tomu nepomáhajú. Určite sa tým mení aj kúpyschopnosť obyvateľstva. Pre niekoho bola káva možno v kategórii – ešte si ju môžem dovoliť – ale za posledné mesiace odtiaľ časť zákazníkov možno vypadla. Tento problém je však naprieč celým spektrom tovarov a služieb. Ľudia sú odrazu o niečo chudobnejší a ešte chvíľu potrvá, kým sa to vráti do normálu. Dúfam.“

„Zdravím, reagujem na Vašu otázku v príbehu. Síce nejde o kávu, ale o hudobné nástroje, no myslím si, že podobné tendencie je možné odpozorovať aj inde. Snúbenec pracuje v predajni hudobných nástrojov a už viacerí zákazníci zaváhali pri kúpe. Povedali, že si to ešte rozmyslia, počkajú, ako sa vyvinie situácia na Ukrajine a podobne. Konečne sa to po korone začínalo hýbať a opäť prichádza stagnácia. Ja sama zvažujem, či mám vôbec plánovať svadbu (chceli sme sa vziať tento rok v októbri). Neviem, či to má zmysel, či nebudú peniaze potrebné na iné veci než je fotograf alebo obrúčky. Podobne rozmýšľam aj pri iných veciach: napr. naozaj potrebujem to a to, je to nevyhnutné, nepočká to atď.? Ku káve: zásoby svojej obľúbenej kávy ešte mám (Epera Prešov) a keď sa minie, objednám si ďalšiu, lebo patrí medzi každodenné malé radosti, ktoré ma upokoja. Čiže áno, podvedome začínam šetriť, ale nie na drobných radostiach, ako je káva. Ďakujem za Vaše príspevky, pekný deň.“

„Ja som si skôr viac doprial. Myslím si, že keby prišlo k najhoršiemu, tak peniaze už k ničomu nebudú a tak isto by to podľa mňa bolo aj s dostupnosťou niektorých tovarov. Čiže radšej si dopriať a užívať si možnosti, ktoré máme, kým nie je neskoro… ale snáď k ničomu tak zlému nedôjde.“

„Ja na sebe pozorujem skôr opačný fenomén: nakupujem „luxusné“ tovary, okrem iného aj drahšie kávy malých slovenských pražiarní. Robím tak s cieľom aspoň na chvíľu sa rozptýliť peknými a príjemnými vecami.“

„Ja si myslím, že káva je niečo ako toaletný papier alebo dobrá kaderníčka. To skrátka vždy potrebuješ.“

„U nás zatiaľ zmena v nákupnom správaní nenastala. Ale je mi ľúto, že som sa dožila okamihu, kedy sme sa seriózne rozprávali, aké možnosti máme, keby u nás nastala situácia ako na Ukrajine a čo by sme mali mať so sebou, keby sme utekali. A kam…?“

„Určite sme si utiahli opasok. Ale zdravo – robíme si rezervy keby sa niečo stalo. Finančne sme prispeli na rôzne združenia, aj osobne jedlom na hranicu. Nechodíme von jesť, nekupujeme oblečenie.“

„Pre mňa bola káva v prvých štyroch či piatich dňoch vojny jediný svetlý bod celých dní.“

„Ako by povedal môj muž: nepreháňaj, nerob paniku a nepozeraj už toľko ten Instagram, lebo ti z toho hrabne. Situáciu vnímame, sledujeme, zvnútra nás určite zožiera, ale zatiaľ žijeme normálny život. Keď budeme nútení prispôsobiť sa podmienkam, ktoré prípadne nastanú a hlboko nás ovplyvnia, tak zmeníme svoje správanie. V tejto chvíli si myslím, že je OK viesť svoj život ako doteraz. Čo bude potom, nechajme na potom. Modlím sa, aby sa situácia rýchlo upokojila.“

„Prvý týždeň som nedokázala ani jesť, nie to ešte piť kávu. Po týždni sme v záujme zachovania si psychického zdravia išli do kaviarne a ako zvyčajne som si dokúpila aj balíček. Šetrenie mám v podvedomí, ale na kávu sa nevzťahuje. Kávu beriem ako potravinu a na tie si potrpíme.“

„U mňa práve naopak. Nastalo myslenie – váž si čo máš. Už ti to raz vzal covid, najbližšie to vezme možno vojna. Takže skoro každé poobedie sedím v niektorej z obľúbených kaviarní a vychutnávam si skvelú šálku. Niekedy hoci len desať minút.“

„Ja osobne som premýšľal nad tým, čo teraz, kde začať šetriť, no nad tým, aby som si nekúpil kávu alebo nejako zmenil svoje návyky, som neuvažoval. Taktiež by som sa už nevedel vrátiť ku komoditnej káve. Zhodou okolností ma situácia dotlačila do toho, aby som si takú pripravil, keďže mi došla tá z pražiarne, a po ochutnaní danej kávy som si z nej musel spraviť kapučíno, lebo inak sa nedala vypiť. Momentálne som v takom stave, že radšej nepijem kávu, ako piť takú. Avšak zásoby už mám doplnené z pražiarne Epera.“

„Áno, hrozba vojny ma prinútila prehodnotiť priority, predať zopár vecí, spraviť si rezervu a podobne. Kávu pijem stále rovnako a odkedy mám veľký kávovar, pijem jej viac. Mám však svoju hranicu, nad ktorú  nepôjdem – z hľadiska ceny za kilogram.“

„Peniaze boli aj budú. Keď človek maká, tak by si ich mal aj užiť, lebo čas sa vrátiť nedá. Zážitky sú najdôležitejšie, tie nikto nikomu nemôže zobrať. Deň má stále 24 hodín a ktovie, čo bude zajtra.“

„Nie. Pijem kávu z Habeshky a tá veru nie je až taká drahá. Jedno balenie mi zvykne vydržať aj mesiac. V práci musím bohužiaľ piť Lavazzy a sprostosti, lebo iné tam nemáme. U mňa sa zatiaľ nič nezmenilo.“

„My práve naopak. Investovali sme do maličkostí, ktoré onedlho možno mať nebudeme. Dobré jedlo, nejaký koláčik a kávička.“

„Neprepadám hystérii a nenakupujem tony múky, droždia a potravín do nukleárneho krytu a ani sa nenapchávam jódovými tabletami alebo tými čo majú zázračnú „ochranu“ a robia štít (smiech), ale na druhej strane ma začína znepokojovať vývoj cien pohonných hmôt. Rád jazdím a užívam si jazdu, teraz asi budem musieť siahnuť aj na ekologickejší spôsob dopravy lebo pri tom objeme kilometrov, ktoré mesačne najazdím, to trošku začala cítiť peňaženka.“

„Ako kaviarenský povaľač to poviem takto. Neviem či kvôli obavám, ale tak celkovo sme stratili chuť ísť niekam na kávu alebo na obed, prípadne vôbec premýšľať o tom, kam pôjdeme cez víkend. Taká letargia a smútok z toho, čo sa deje okolo nás.“

„Ak nás má všetkých zničiť atómová bomba, nech nás tá bomba nájde robiť rozumné a ľudské veci – modliť sa, pracovať, učiť, čítať, počúvať hudbu, kúpať deti, hrať tenis, rozprávať sa s priateľmi pri pive a šípkach – a nie krčiť sa v kúte ako vystrašené ovce a myslieť na bomby. Bomby môžu zničiť naše telo (a to dokáže aj mikrób), no nemusia vládnuť našej mysli.“ (C. S. Lewis “On Living in an Atomic Age”, 1948, Present Concerns: Journalistic Essays)

„Myslím si, že prvé tri alebo štyri dni vojny ostali ľudia takí paralyzovaní a stratili chuť žiť. Ja som bola prvé dni tiež hotová a nevedela som mať z ničoho radosť, lebo čo ak… Už som si však trošku vstúpila do seba. Samozrejme to nemožno ignorovať, nemať podvedome strach či zajtra nevstanem do jadrovej vojny, ale uvedomila som si, že musím žiť normálne ďalej. Určite nebudem prehnane šetriť, ale ani bezbreho rozhadzovať.“

Značky
Zobraz viac

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Back to top button
Close
Close