Keď sme nedávno uverejnili článok o Rwande s názvom “Pestovanie kávy v Rwande: Farmy sú zakázané, tak ako to robia?”, ozvala sa nám Slovenka, ktorá v tejto krajine už nejaký čas žije. Volá sa Zuzka Hrehová a keďže patrí medzi milovníkov kávy, tak sme sa pokúsili povyzvedať čo najviac zaujímavostí.
Aká je Rwanda ako krajina? Aká je tam kávová kultúra, dá sa bežne vidieť kávovníky a ako chutí kávovníková čerešňa? Zuzke sme položili veľa otázok a vznikol z toho zaujímavý rozhovor s mnohými perlami. Viete napríklad prečo Rwanďania dvíhajú obočie a hovoria NTAKIBAZO?
Možno vás prekvapí aj to, akou kávou ich môžete ohúriť. „Ešte pred vycestovaním mi jeden dobrovoľník poradil, že ak chcem vo svojej komunite zahviezdiť, mám ako dar priniesť Nescafé,“ prezradila Zuzka Hrehová pre Blog o káve.
Viac sa dozviete v priloženom rozhovore.
Ako si sa dostala do Rwandy a čo tam robíš?
„V roku 2020 som ukončila vysokoškolské štúdium medzinárodných vzťahov a diplomacie, po ktorom som začala pracovať v štátnej správe. Keďže ma však Afrika odjakživa lákala, z času na čas som sa zaujímala o projekty a výzvy týkajúce sa dobrovoľníctva. Na jednu takúto výzvu som sa prihlásila, no pravdupovediac som tomu ďalej nevenovala veľkú pozornosť. To, čo som si spočiatku len ťažko vedela predstaviť, sa však napokon udialo – vybrali ma a sen sa stal skutočnosťou. Dala som výpoveď v práci, podpísala zmluvu o dobrovoľníckej činnosti a na sedem mesiacov som vycestovala na juh od rovníka, do rurálnej dedinky Kibeho v Rwande. Pôsobím na projekte zameranom na podvyživené deti, ktorého súčasťou je asociácia matiek takýchto detí. Tieto matky sa vďaka dobrovoľníkom naučili šiť a ich výrobky sa predávali na Slovensku. Vďaka predaju a podpore majú ženy prácu, čo pre nich znamená denný príjem a zlepšenie životnej úrovne. Tá je bohužiaľ v mnohých prípadoch katastrofálna.“
Vieš byť konkrétnejšia?
„Ak by som sa mala pozerať len na životnú úroveň, asi by som povedala, že v tejto krajine žijú len veľmi bohatí a na druhej strane veľmi veľmi chudobní ľudia. Chýba tu stredná vrstva. Zatiaľ čo niektorí majú v hlavnom meste mesačný plat vyšší ako na Slovensku, väčšina obyvateľstva má priemerných 50 až 60€. A aj to sa týka tých, ktorí majú šťastie a majú normálnu prácu. Čím ďalej od hlavného mesta pôjdete, tým viac ľudia pracujú na poliach a za deň dostanú tak 1,50€. Kilo ryže pritom stojí okolo eura, kilo fazule približne 50 centov. Tak si človek môže ľahko domyslieť aká je životná úroveň týchto ľudí. Situácia tu je naozaj dosť kritická. Domáci žijú v hlinených domoch často bez elektriny, spia na zemi v malej miestnosti, a to pokojne piati až ôsmi. Deťom ohryzávajú nohy potkany. Červíky v nohách a plesnivé hlavičky sú tu úplne bežné.“
Aká je Rwanda ako krajina?
„Do Rwandy som sa hneď zamilovala. Je to krajina tisícich kopcov, také africké Švajčiarsko. Príroda je nádherná a prenikavo zelená. Ponúka krásne výhľady, ktoré pôsobia doslova ako z pohľadnice.“
A čo kultúra? Sú veci, ktoré ťa zaujali alebo prekvapili?
„Veľmi ma zaujal ich spôsob komunikácie. Dokážu sa rozprávať aj päť minút a celý ten čas používať len citoslovcia ako uhm, hmmm, ahh a zvyšok neviem v písomnej forme ani napísať. Tiež ma veľmi prekvapilo, že ak chcú vyjadriť súhlas, tak len zdvihnú obočie. Zo začiatku som s tým mala naozaj veľký problém. Fakt nič nepovedia, len zdvihnú obočie. Keď sa človek znovu opýta „áno alebo nie?“, tak opäť len zdvihnú obočie. Vo všeobecnosti tiež platí, že Rwanďania si z ničoho nerobia ťažkú hlavu a odpoveď na takmer všetko je „NTAKIBAZO“ (v preklade ‚no problem‘). Náročné to začína byť najmä vtedy, keď potrebujete vybaviť alebo vyriešiť niečo dôležité. Koniec koncov je to jedna z vecí, ktoré ma naučili trpezlivosti. Okrem iného ma veľmi fascinovalo, akí sú ľudia priateľskí a komunitne založení. Stále sa podelia aj s tým málom čo majú a vždy si vedia nájsť čas na oslavu, spev a tanec. A to aj napriek neľahkej životnej situácii.“
Aké je to v Rwande s kávou?
„V hlavnom meste Kigali nie je núdza o pekné kaviarne a dobrú kávu, ktorej ceny sú niekedy dokonca vyššie ako na Slovensku. Vzďaľujúc sa od hlavného mesta sa však situácia mení, a to nie v dobrom slova zmysle a nielen čo sa týka kávy. Dedinka Kibeho, v ktorej pôsobím, je od Kigali vzdialená 125 km. Neuveríte, ale cesta autobusom trvá štyri až päť hodín. Po kaviarni tu nie je ani chýru ani slychu.“
Ak teda chceš kávu, musíš cestovať?
„Je tu jeden hotel, kde kávu podávajú v termoske, ale inak za kávou musím cestovať do najbližšieho mesta. Cestovanie je tu veľmi zaujímavé, autobusy zo stanice zvyčajne vyrazia len keď sú plné a preto je veľmi ťažké odhadnúť čas odchodu. Mali by chodiť o pol a o celej, ale nie je to pravidlom. Nastúpiť môžeš hocikde na ulici, len zamávaš a autobus ti zastaví. Keď chceš vystúpiť, tak len zaklopeš na okno. Cestovanie je tu tiež skúška trpezlivosti a pravidlo, že najprv sa vystupuje a potom nastupuje, tu neplatí. Ľudia v autobusoch navyše sedia aj v uličke, takže pri nastupovaní a vystupovaní nastáva chaos. Niekedy sa dokonca miesta obsadzujú aj cez okno. V meste Butare, je malá kaviarnička s pražiarňou, ktorú prevádzkuje Švajčiar. Priestory kaviarne spĺňajú africký štandard, no káva je tam naozaj kvalitná a oplatí sa za ňou cestovať aj za takých podmienok. Niekedy sa síce stane, že nejde elektrina a tak sa len sedí a čaká, kedy nabehne. Keď je dobrý deň, ku káve je aj koláč. Nebudem klamať, neraz mi od toľkej radosti vyhŕkla aj slza. Som si istá, že kávu s koláčom v kaviarni už nikdy nebudem brať ako samozrejmosť. V Rwande je navyše veľmi bežné, že si ľudia v baroch a kaviarňach prisadnú k hocikomu. Najprv mi to bolo nepríjemné, no po čase som si zvykla a teraz to vnímam ako milý spôsob socializácie. Keď si na Slovensku v kaviarni k niekomu prisadnem, berte to s rezervou.“
Je možné kávu zohnať v bežných obchodoch s potravinami?
„S obchodmi je to podobné ako s kaviarňami. V Kigali je naozaj široký výber kávy. Ja mám však najbližší supermarket vzdialený až hodinu cesty autobusom a ani ten častokrát nie je záruka ničoho. Nájsť v ňom rovnaký tovar dvakrát je dosť ťažké. Čo je v regáloch v pondelok, nemusí byť v utorok. Pred každým nákupom som preto uvažovala, čo si potrebujem nakúpiť do zásoby, pre prípad, že to pri najbližšej návšteve obchodu mať nebudú. Kávu, ktorú som si zvykla kupovať, som po dvoch mesiacoch nemohla nikde nájsť. Rovnako je to aj s potravinami, kozmetikou a všetkým tovarom. Veľmi ma tiež prekvapila cena kávy. Keď som sem prišla, tak pol kila kávy v mojej obľúbenej kaviarni a zároveň aj pražiarni, stálo 6 000 FRW (v prepočte približne 6€), no dnes to je už 9 000 FRW (približne 9€). Pýtala som sa, ako je to možné a povedali mi, že kávovníkové čerešne sú oveľa drahšie a cena za ne je oproti minulosti až trojnásobná.“
Pijú kávu aj domáci obyvatelia? V niektorých pestovateľských štátoch je to totiž tak, že tamojší ľudia nevideli ani kávovar. Ak kávu pijú, tak len nejakú odpadovú a amatérsky pripravenú. Ako to vyzerá v Rwande?
„Pitie kávy v Rwande je kapitola sama o sebe. Už pred mojím príchodom do krajiny som sa tešila na kvalitnú kávu a čaj, no ešte pred vycestovaním mi jeden dobrovoľník poradil, že ak chcem vo svojej komunite zahviezdiť, mám ako dar priniesť Nescafé. Myslela som si, že žartoval… no žart to nebol. Neskôr mi domáci vysvetlili, že káva je pre Rwanďanov len produkt určený pre export, nie pre vlastnú domácu spotrebu.“
V predchádzajúcom rozhovore, ktorý som o Rwande robil, som sa dozvedel, že kávovníky majú doma takmer všetci. Je to tak?
„Áno, vo svojich záhradách majú ľudia častokrát aj kávovníky. Keď príde čas zberu, pozbierajú kávové čerešne, odnesú ich na zberné miesta a dostanú zaplatené. Niektorí však podľa mňa ani nevedia, o akú plodinu ide. V minulosti takto napríklad chovali sliepky, ktorých vajíčka predávali, pretože nevedeli, že sa dajú konzumovať. Vedeli len, že ak ich predajú, dostanú peniaze. Tento „biznis model“ praktizujú aj pri káve. Odjakživa boli vedení k tomu, že káva a čaj sú plodiny určené len na export a nie pre bežných ľudí. A vzhľadom na to, že je káva na rwandské pomery drahá surovina, domácim by ani nenapadlo míňať na ňu peniaze. Radšej si kúpia potraviny a jedlo, ktoré ich zasýti. Častokrát som sa dokonca stretla s vetou „kávu pijú len bohatí“.“
Spomínala si podávanie kávy v termoske. Ako si to myslela?
„No tak, že ju podávajú v termoske (smiech). Keď som prvýkrát prišla do reštaurácie a kávu mi priniesli v termoske, bola som veľmi prekvapená. Najprv som si myslela, že ide o žart. Bolo to zvláštne aj preto, že som bola v hotelovej reštaurácii – na africké pomery pomerne slušnej. Neskôr som pochopila, že káva v termoske je spôsob, ako sa v krajine káva pije. Je to taká rwandská kultúra podávania a pitia kávy. V termoske dokonca nosia aj mlieko do kávy. Pol litra kávy a pol litra mlieka v termoskách bolo pre niekoho ako ja, kto zvykne piť espresso bez mlieka, celkom výzva. Nehovoriac o tom, že priemerný čas čakania na jedlo v reštauráciách je hodina, pri káve je to o čosi menej, no niekedy aj tridsať minút. Niekedy v termoske podávajú kávu pripravovanú french pressom, inokedy do termosky zlievajú kávu pripravovanú pákovým kávovarom. Aj keď dodnes neviem, prečo to tak robia, naučila som sa nepýtať sa. Tu totiž človek aj tak len málokedy dostane odpoveď. Proste to tak robia a bodka. Raz som namiesto objednaného espressa dostala pollitrový hrnček kávy. Keď som povedala, že by som chcela espresso – malú kávu, priniesli mi malú šálku so slovami, aby som si to do nej preliala a budem mať malú kávu.“
Bola si už osobne pri kávovníkoch, respektíve na nejakej farme?
„Rwanda je hornatá krajina a vzhľadom na vysokú nadmorskú výšku sa tu káve a jej pestovaniu veľmi darí. Kibeho sa nachádza v nadmorskej výške cca 1800 metrov nad morom. Vidieť kávovníky len tak na prechádzke nie je nič nezvyčajné. Navštívila som aj kávovníkovú farmu Huye Mountain Coffee, kde nám porozprávali nielen o pôvode kávy, ale ukázali nám všetky procesy spracovania kávovníkových čerešní a dokonca som mala možnosť upražiť si kávové zrná tradičným spôsobom. Bol to naozaj veľmi zaujímavý zážitok, vďaka ktorému si omnoho lepšie uvedomujem, koľko práce je čo i len za jednou šálkou kávy. Samozrejme si tú jednu šálku kávy o to viac vážim.“
Aj si ochutnala kávovníkovú čerešňu?
„Ako som spomínala, kávovníky sú tu na každom kroku, takže som mala možnosť ochutnať kávovníkovú čerešňu. Ak mám byť úprimná, nevedela som, že kávovníková čerešňa ešte aj chutí ako čerešňa. Ostala som z toho milo prekvapená.“
A ešte ma zaujíma jedna vec: Máš na Slovensku obľúbenú pražiareň kávy?
„Na Slovensku som síce skúšala viacero pražiarní, ale ak mám byť úprimná, obľúbenú zatiaľ nemám. Som si však istá, že po príchode domov, obohatená o nové chute a poznatky, sa to zmení. Pri výbere kávy budem dbať na viacero faktorov ako napríklad nadmorskú výšku či spôsob spracovania.“
