Zamysleli sme sa niekedy nad tým, ako žijeme? Na rozdiel od našich starých rodičov považujeme mier za samozrejmosť. Cítime sa bezpečne. Všetko máme, všetci sme zamestnaní a zarábame peniaze, ktoré investujeme do bežného dennodenného života, ale aj do nepotrebných vecí. Lebo na ne jednoducho máme.
Sedávame v drahých kaviarňach a užívame si špeciality, o akých sme pred niekoľkými rokmi ani nesnívali. Vozíme sa v drahších autách, ako by sme reálne potrebovali, na predražené iPhony stojíme v dlhých radoch, lietame na Bali, Seychely, do Dominikánskej republiky a pijeme kokteily za nekresťanské peniaze.
Kúpim si ružové či červené šaty? Zelený alebo bordový sveter? Kde majú kvalitné značkové nohavice? Raňajky tu, obed v luxusnej reštaurácii, potom pár fotiek na Instagram, večerná seansa pri drahom víne. Každé dva týždne nové topánky. Radšej kabelku Gucci alebo Louis Vuitton? „Bože, keď ja neviem!“
Malí, strední, veľkí podnikatelia, živnostníci, výkonní, marketingoví, obchodní riaditelia, investori, developeri, finanční experti, bankári, makléri. Dennodenné naháňanie peňazí, práca od rána do večera, nóbl spoločnosť, večierky. Snobské maniere. Blahobyt, hojnosť. Viac, ako reálne potrebujeme.
A šťastie? Spokojnosť? Kto má veľa, chce ešte viac. Neuspokojí sa. Nové a nové ciele, vyššie položené latky, ťažšie dosiahnuteľné méty. Čoraz besnejšia snaha napredovať, dostať sa ďalej, zvyšujúca sa rýchlosť života, narastajúci stres, infarkty v štyridsiatke.
Zrazu ticho.
Globálna pandémia. Obmedzenie osobných slobôd. Pomaly nastupujúci strach o vlastný život. Ochranné rúška, pohyb s obavami, karanténa. Bublina prepychu praskla. Pobyt doma, najskôr možno nuda. Po chvíli oprášenie spoločenských hier, oživenie komunikácie, posilnenie rodinného puta, napínajúce sa kútiky úst dotvárajúce úsmev. Tiež to máte tak?
Opätovné uvedomenie si, že život má aj druhú stránku. Nielen tú korporátno-podnikateľsko-finančnú, pracovnú či spoločenskú, ale aj rodinnú. Tú, ktorú máme vštepenú hlboko vo svojich génoch a tú, vďaka ktorej sme vlastne ľudskými bytosťami. Ak si teda rozumieme.
Zamysleli sme sa niekedy nad tým, ako to vlastne žijeme? Že máme omnoho viac, ako reálne potrebujeme, ale aj tak sa nikdy neuspokojíme? Že si žijeme v pohode, mieri, bezpečí, sme nasýtení, ale nevnímame pravé šťastie? Respektíve máme pocit, že nám k nemu stále niečo chýba? Ak nie, tak teraz na to máme dobrú príležitosť a dostatok času.
Nech nám táto facka prospeje a keď potom opäť slobodne vyjdeme do ulíc, budeme si užívať každý krok, každý nádych, každý lúč slnka či kvapku dažďa. Každú minútu strávenú s najbližšími. A všetko bez panického strachu z toho, či nám niekto za chrbtom sucho nezakašle.
Neviem sa zbaviť pocitu, že sme to potrebovali. Nevyhnutne. Lebo sme sa zabudli tešiť z „maličkostí“.
